V roku 1902 bola postavená južná časť Pradiarne spolu s nadväzujúcim objektom Silocentrály, ktorý slúžil ako energocentrum celého areálu. Úspešnosť výroby Uhorskej cvernovej továrne okolo roku 1905 viedla k rozšíreniu pôvodnej budovy dostavaním severnej časti. Najmodernejšie stroje, špičkovo zvládnuté technológie a výsledný produkt, ktorý smeroval do rôznych častí monarchie a zahraničia, sa stali v roku 1912 rozhodujúcim dôvodom pre nadstavbu tretieho poschodia Pradiarne. Problém technologickej dopravy materiálu v objekte sa vyriešil v roku 1920 prístavbou troch nákladných výťahových šácht k východnej fasáde. Budova predstavovala na prahu 20. storočia výtvarný a konštrukčný vrchol dobovej industriálnej architektúry. Stavebné úpravy v druhej polovici 20. storočia predstavovali už len utilitárne zásahy, ktoré mali na kvalitu pôvodnej architektúry skôr negatívny vplyv.

Ak ustúpite 2 metre dozadu, objavíte na čiernom perforovanom obklade dobovú fotografiu dvoch chladiarenských veží, ktoré sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti Strojovne. Slúžili ako chladiaci element v procese výroby pary. Veže tvorili spolu s komínom prirodzenú dominantu továrne a okolia. Tento vizuálny vnem môžeme nájsť napríklad vo forme emblematického zobrazenia identity továrne na neskorších logotypoch ochranných známok z obdobia po roku 1918.

Projektová dokumentácia schodiskovej veže, 1900

Chladiace veže umiestnené pri silocentrále, na súčasnom nádvorí

Od roku 2000, po ukončení výroby, sa budova zmenila na tvorivý a výstavný priestor a bola domovom kreatívnych ateliérov.

V priestoroch bývalej továrne Pradiarne sa v rokoch 2006 a 2007 postupne udomácnili maliari,  fotografi, architekti, filmári a dizajnéri. Sídlilo v nej viac ako 30 ateliérov. Cvernovka začala produkovať namiesto nití diela, ktorými sa mohol kochať svet v londýnskej Tate Modern, návštevníci Benátskeho bienále a mnohých ďalších prehliadok a trhov svetového významu. Spontánne sa stala jedným z prvých komunitných kreatívnych centier, a to aj napriek nezáujmu samosprávy či investorov. Štyria členovia kreatívnej komunity zároveň iniciovali vznik Nadácie Cvernovka za účelom zveľaďovania kultúrnej, spoločenskej a materiálnej hodnoty bývalého priemyselného areálu Cvernovej továrne. Postupne sa jej uzavretá komunita začala viac otvárať verejnosti, keď si v nej zriadili svoje priestory aj rôzne komunitné občianske združenia, kníhkupectvo, coworkingové centrum či galéria. Kreatívna komunita po rokovaniach s investorom v roku 2016 opustila budovu  a presťahovala sa do nových priestorov v areáli bývalej chemickej priemyslovky.

Ak ustúpite 2 metre dozadu, objavíte na čiernom perforovanom obklade fotografiu z posledného obdobia kreatívnych ateliérov v Cvernovke. Autorom fotografie je Šymon Kliman.

V celej Pradiarni nájdete spolu 505 okien v 78 tvarových variáciách. Okná na prízemí boli odhalené pri rekonštrukcii budovy, reštaurované a znovu osadené.

80 okien prešlo repasovaním a boli opätovne osadené. Zvyšných 425 okien kopíruje pôvodný dizajn z roku 1900. Okná boli pôvodne oblé, neskôr pri oprave fasády sa pozmenili na hranatý tvar. Pri revitalizácii v rokoch 2018 - 2020 investor časť okien zachoval, zrepasoval a navrátil im pôvodný oblý vzhľad. Zvyšné okná sú nové, hliníkové s izolačným dvojsklom a pokovovaním proti slnečnému žiareniu. Vyrobené boli podľa pôvodného dizajnu z roku 1920.

Vďaka citlivej rekonštrukcii bola čiastočne obnovená originálna art deco výzdoba stĺpov na prízemí Pradiarne. Využitie výtvarných prvkov v architektúre je charakteristickým znakom industriálnych stavieb začiatku 20. storočia.

Medzi ďalšie významnejšie historické prvky patria zachované a obnovené oceľové okná s typickým hustým členením a invenčným systémom otvárania, ako aj liatinové stĺpy a secesné oceľové točité schodisko. Obnovený exteriér Pradiarne je charakteristický bielou fasádou s okennými výplňami v originálnej zelenej farbe. Na fasáde boli obnovené pôvodné architektonické články, oblúkové okenné otvory a historický tvar atík. Výraznými novými dizajnovými prvkami sú oceľové stĺpy v Silocentrále, oceľové vstupné portály a nové železobetónové schodisko v spojovacom trakte Silocentrály. Na budove Silocentrály je zachovaný pôvodný výraz z roku 1902 s kombináciou hrubozrnnej omietky a článkov z režného tehlového muriva. Výrazným architektonickým prvkom sú nové vstupy a okenné otvory na jej severnej a východnej fasáde s charakteristickým rámovaním z oceľových plechov. Národná kultúrna pamiatka prešla náročnou rekonštrukciou pod vedením ateliéru BOUDA MASÁR architekti. Výsledná podoba necháva aj napriek nutnému prispôsobeniu sa novej funkcii vyniknúť dobové architektonické a konštrukčné remeslo.

Ak ustúpite 2 metre dozadu, objavíte na čiernom perforovanom obklade napravo dobovú fotografiu zo súkromného archívu T. Maninu, na ktorej je severná časť Pradiarne, v pozadí územie ohraničené dnešnou Páričkovou a Záhradníckou ulicou.

Silocentrála bola srdcom celej továrne. Nachádzajú sa tu parné stroje, hlavné rozvádzače, ale aj pomocné prevádzky a riadiaci velín. Hoci budova nie je oficiálne kultúrnou pamiatkou, bola zachovaná nad rámec pamiatkovej ochrany. Počas rekonštrukčných prác budova Silocentrály tiež prešla detailnou obnovou a bol jej prinavrátený pôvodný vzhľad.

Na budove Silocentrály je zachovaný pôvodný výraz z roku 1902 s kombináciou hrubozrnnej omietky a článkov z režného tehlového muriva. Je pristavaná kolmo k východnej fasáde Pradiarne, s ktorou je prepojená spojovacím traktom. Je trojpodlažná a prekrytá oblúkovou strechou. Najväčším zásahom v Silocentrále je nahradenie pôvodného spojovacieho traktu s Pradiarňou transparentnou presklenou konštrukciou s novým schodiskom, prepájajúcim všetky úrovne. Medzi výrazné prvky patrí tiež čiastočne zavesená plošina, vložená do priestoru pôvodnej technologickej haly.

Najstaršia časť budovy Pradiarne je kamenné schodisko postavené v roku 1902. Spolu so zábradlím bolo vďaka citlivej rekonštrukcii zachované. V tom čase bolo schodisko jedinou vertikálnou komunikáciou. Do roku 1920 slúžilo tiež na transport materiálu.

Spolu so stavbou objektu Pradiarne prišlo v mieste stredovej osi východnej fasády k výstavbe  centrálnej schodiskovej veže. Jej  vnútorná  dispozícia sa  stala rozhodujúcim  riešením  komunikačných  spojení jednotlivých  podlaží hlavnej  stavby spôsobom vstavania priestorového dvojramenného schodiska. Schodiskové stupne boli zhotovené z terazza,  podesty  mali podlahu keramickú. Steny priestorov boli  omietnuté cementovou omietkou s filcovaným povrchom a bielym vápenným náterom. Doprava bavlny v prírodnom stave, rozvoz polotovarov a presun hotových  materiálov  z jednotlivých  podlaží  aj  do  iných  prevádzkových  častí  cvernovej továrne bolo  zabezpečené až nákladnými  výťahmi,  situovanými  ako vnútorná inštalácia  k severnej a južnej stene haly.

V Pradiarni pracovali ženy zo Slovenska i zahraničia, a preto sa v rokoch 1952 – 1991 továreň volala Závody Medzinárodného dňa žien.

V roku 1952 sa pri príležitosti Medzinárodného dňa žien Cvernovka a továreň Danubius zlúčili a slávnostne premenovali na Závody Medzinárodného dňa žien 8. marca. Z pôvodných 640 zamestnancov sa v továrni v priebehu pol storočia rozrástlo osadenstvo na vyše 2500 zamestnancov, z čoho až 3/4 tvorili ženy. Bola to zlatá éra podniku, kedy továreň spracovávala bavlnu zo sovietskej Strednej Ázie a vyrábala výrobky všetkého druhu pod kapitalistickou obchodnou značkou Squirrell. Kým v 60. rokoch dosiahla továreň svoj produkčný vrchol, o tridsať rokov neskôr postupne krachovala, keď ju odstrihli od dodávok pary. Závody MDŽ 8. marca sa 1. januára 1991 premenovali na Bratislavskú cvernovú továreň, akciovú spoločnosť.

Ak ustúpite 2 metre dozadu, objavíte na čiernom perforovanom obklade dobovú fotografiu z obdobia Závodov Medzinárodného dňa žien.

Budova Pradiarne, nazývaná tiež „Priemyselný palác“, bola najimpozantnejšou stavbou celej továrne. Jej unikátna konštrukcia pozostáva z jedného betónového a 403 liatinových stĺpov vyrobených v budapeštianskych zlievarňach Schlick a Wagner.

Konštrukčný systém Pradiarne bol plne podriadený veľkosti a výkonu strojov, ktoré boli v nej umiestnené. Konštrukcia stavby pozostáva z liatinových stĺpov spolu s koľajnicovými nosníkmi, do ktorých sú vstavané klenby. Výška stĺpov je až 5 100 mm a priemer majú 250 mm. Je to jedinečná nosná konštrukcia, ktorá sa vyskytuje iba v budovách z obdobia secesie. Charakteristické znaky budovy, ako sú fasáda a tvary, boli už v čase vzniku Pradiarne nezameniteľnou značkou továrne. V roku 1910 už bola najväčším priemyselným podnikom v Bratislave. Pracovalo tu 993 ľudí, z toho 640 žien. Na strojoch bolo v tom čase 22 000 spriadacích vretien. Budova predstavovala na prahu 20. storočia výtvarný a konštrukčný vrchol dobovej industriálnej architektúry.

Prvé poschodie Pradiarne bolo charakteristické tým, že sa sem z prízemia južným výťahom dostávala bavlna po prvotných úpravách. Následne prechádzala cez krídlové stroje, ktoré upravovali hrúbku vlákien.

Bavlnená priadza, ktorá prešla krídlovým strojom, bola stále surová a nemala svoje metrické číslo. Aby ho získala, musel jej byť vytvorený zákrut. Práve na to slúžili prstencové stroje. Následne priadza putovala na dotvorenie pre ďalšie spracovanie, kde sa nachádzali opäť stroje, ktoré dávali priadzi potrebný zákrut. Po dokončení týchto úkonov, bola priadza pripravená na opaľovanie, ktoré zbavilo vlákna chĺpkov. Na výrobu nití a priadzí slúžilo 22 000 spriadacích a 20 000 niťových vretien. Cvernovka vyrábala priadze a nite rozličných druhov, zväčša pre domáci trh, ročne až 20 000 balov priadze. Spracovávanie vzácnej bavlny až z Uzbekistanu či Tadžikistanu a rôzne farebné nite jej zabezpečovali popredné miesto na európskom trhu.

Silocentrálu pôvodne projektovali pre parný stroj, ktorý mal cez remeňové prevody poháňať stroje. V roku 1902 však bola zrealizovaná modernejšia, elektrifikovaná technológia. Pre využitie priestorov bol do pôvodnej sály vložený mezanín.

Dôležitým momentom prevádzky nového technologického objektu s vplyvom na rozsah dispozície bola doprava materiálu. Vznikajúce polotovary z bavlny si vyžadovali neustály presun v horizontálnom aj vertikálnom smere, a preto v roku 1920 postavili k východnej fasáde tri nákladné výťahové šachty. Na všetkých podlažiach Pradiarne boli umiestnené stroje poháňané transmisiami, ktoré poháňal stroj v strojovni skrz lanovisko umiestnené v strede dispozície. Budova strojovne sa na Pradiareň pripájala práve v tomto mieste. V strojovni sa nachádzali zväčša najmodernejšie pohonné stroje, spočiatku parné. Vo dvore, v bezprostrednej blízkosti strojovne, sa nachádzali samostatne strojace dve chladiarenské veže. Slúžili ako chladiaci element v procese výroby pary. Veže plnili svoju funkciu až do odstavenia kotolne v roku 1963, kedy sa celá fabrika napojila na mestskú elektrickú rozvodnú sieť. Vedľa Pradiarne bola v roku 1964 pristavaná moderná železobetónová stavba, tzv. etážová budova. Veľké rozširovanie a modernizovanie v histórii Pradiarne prebehlo v 50. a 60. rokoch 20. storočia. V roku 1958 bol vybudovaný internát s kapacitou 400 lôžok aj s odborným učilišťom a učebňami. O tri roky neskôr začala svoju prevádzku aj nová závodná jedáleň, ktorá bola stavebnou súčasťou internátu.

Projekt továrne a jej ôsmych budov vznikol podľa dizajnu cisársko-kráľovského stavebného radcu a mestského stavebného majstra z Viedne Dávida Valentína Junka. Tomu pomáhala aj stavebno-inžinierska firma Pittel & Brausewetter.

Pri vzniku Pradiarne stál zahraničný kapitál, ako aj bohaté skúsenosti silných obchodníkov a majiteľov viacerých tovární z Rakúska a Veľkej Británie. Pôvodnými majiteľmi továrne boli dve spoločnosti – viedenská firma Salcher & Richter a spoločnosť na výrobu nití J. & P. Coats. Do výstavby Pradiarne výrazne zasiahla aj firma Pittel a Brauseweter, ktorá stavebne a neskôr aj projekčne realizovala väčšinu jej pôvodných budov. Firma sa začala zaoberať experimentovaním s vtedy málo používaným portlandským cementom a na tomto know-how si vybudovala renomé. Konštrukcia Pradiarne pozostáva zo 403 liatinových stĺpov vyrobených v budapeštianskej zlievarni Schlick, spolu s koľajnicovými nosníkmi, do ktorých sú vstavané klenby. Strojné zariadenie továrne bolo prevažne anglického pôvodu, počas druhej svetovej vojny bolo doplnené o dopriadacie stroje zo Švajčiarska. V Pradiarni robilo veľa ľudí zo spriatelených krajín tretieho sveta, najmä Kubánci a Vietnamci.

Každé podlažie malo svoje špecifiká – architektonický návrh vychádza vždy z dispozičných potrieb jednotlivých procesov. Na prízemí sa spracovávala ešte surová bavlna, na prvom poschodí stroje upravovali hrúbku vlákien. Na druhom poschodí prichádzala priadza ešte surová bez svojho metrického čísla, ktoré získala na treťom poschodí pomocou vytvorenia zákrutu na prstencových strojoch.

Surová bavlna z rôznych kútov sveta dorazila do Pradiarne v podobe 250 kilogramov ťažkých balíkov pripravených na spracovanie. Celý proces výroby priadze začal na prízemí, kde prebiehali prvotné úkony spracovania, ako miešanie bavlny, jej čechranie, namotávanie na cievku a česanie. Celý proces výroby začal rozvoľňovaním balíka stlačenej bavlny pomocou karusela, do ktorého sa položilo 6 balíkov bavlny. Po jeho stranách boli oceľové kotúče s ostrými hrotmi, ktoré vyberali bavlnu z balíka. Rozvoľnená bavlna sa následne pneumaticky vháňala do potrubia na ďalšie stroje. Dôležitý bol proces česania, pri ktorom sa oddeľovali krátke a dlhé vlákna. Až 20 % z toho boli výčesky, tzv. odpad z výroby. Po tom, ako prebehla surová bavlna prvotnými úkonmi na prízemí, dostala sa južným výťahom na druhé nadzemné podlažie. Tu prechádzala cez krídlové stroje, ktoré upravovali hrúbku vlákien. Priadza, ktorá prišla bola stále surová a nemala svoje metrické číslo. Aby ho  získala, musel jej byť vytvorený zákrut. Práve na to slúžili prstencové stroje na tomto podlaží. Štvrté podlažie slúžilo na dotvorenie priadze pre ďalšie spracovanie. Aj tu boli stroje, ktoré dávali priadzi potrebný zákrut. Po dokončení týchto úkonov, bola priadza pripravená na opaľovanie, ktoré zbavilo vlákna chĺpkov. Z Pradiarne sa priadza presúvala do budovy farbiarne. Tu sa nielen farbila na požadovaný odtieň, ale aj zušľachťovala rôznymi technologickými postupmi a v začiatkoch továrne i navíjala na požadovaný typ cievky. Po zabalení putovala na expedíciu do rôznych častí monarchie a zahraničia.

V roku 1943 bola hlavná sála s generátormi prestropená unikátnou konštrukciou. Pod charakteristickou oblúkovou strechou Silocentrály tak vznikol ďalší pracovný priestor.

Stavba bola nadstavená o jedno podlažie firmou Pittel & Brausewetter, ktorá použila iný typ stĺpov, zastropenia, aj okien. Z exteriéru však pôsobila budova jednotným dojmom. Technologickú sálu, nosný priestor Silocentrály, prestropovala veľkorozponová drôtobetónová doska. Strop, zavesený na dvojúrovňovej nitovanej priehradovej konštrukcii s oblúkom, definoval charakteristický tvar strechy. V architektúre dominovali výrazné oceľové okná s typickým industriálnym členením a architektonické články z režných tehál. Technologická sála bola vybavená modernou technológiou od firmy Rieter.

Stroje v Pradiarni

V roku 1910 bola Cvernová továreň najväčším priemyselným podnikom v Bratislave. Pracovalo tu 993 ľudí rôznych národností, z toho 640 žien. Na 3. poschodí priadza získavala konečný zákrut. Na strojoch bolo v jednom čase až 22 000 spriadacím vretien.

Vo fabrike sa zaúčalo množstvo cudzincov. Išlo o občanov vtedajších spriatelených krajín, akými boli Kuba či Vietnam. Spracovávanie vzácnej bavlny až z Uzbekistanu či Tadžikistanu a rôzne farebné nite jej zabezpečovali popredné miesto na európskom trhu. Pradiareň vyrábala priadze a nite rozličných druhov, zväčša pre domáci trh, ročne až 20 000 balov priadze. Vďaka jednému z posledných uhorských priemyselných zákonov sa z Cvernovej továrne stala jediná fabrika na výrobu nití v Uhorsku. Na prahu 20. storočia Pradiareň predstavovala výtvarný a konštrukčný vrchol dobovej industriálnej architektúry.