Víťaz súťaže „Nech žije náš dvor“: Aby dvor fungoval ako má, potrebuje vernú komunitu

Na bratislavskej ulici Žabotova leží v átriu bytových domov dvor, ktorý susedia nazvali „Jedno staromestské átrium“. Keď naň vkročíte, na prvý pohľad nezbadáte nič výnimočné. Zopár šnúr na bielizeň, detskú šmykľavku, malú záhradku a starý drevený piknikový stôl. Čo ale nezbadáte, je, že práve on tvorí srdce celého dvora, ktoré združuje partiu asi dvadsiatich súdržných susedov. Aj vďaka jednoduchosti a zvláštnej nostalgii vyhralo „Jedno staromestské átrium“ súťaž „Nech žije náš dvor“. Viac nám porozprával Viktor Agocs, ktorý patrí k aktívnym členom miestneho spoločenstva.

Aký je príbeh vášho dvora?

Históriu spoločných dvorov v našej lokalite som spoznal cez slová mojej starej mamy a starších susedov. Bytové domy tohto štandardu boli postavené okolo roku 1920, obrovská vďaka poctivým staviteľom tých čias, v tom čase sociálne zariadenia v byte ešte neboli štandardom. V átriách vznikali priestory, ktoré mali spoločenské funkcie, ale slúžili aj na osobnú hygienu, pranie a vešanie prádla. Boli tu aj toalety v podobe latrín vo vymedzenej časti dvora. Po druhej svetovej vojne v období neustálej abstraktnej hrozby pribudol spolu s ďalšími bytovými domami popod náš dvor hĺbkový kryt civilnej ochrany, odolný proti leteckým náletom a plynovým útokom.

Ako víťazný dvor vyzerá dnes?

Centrom je záhradný stôl, za ktorým sedíme aj dnes. Vyrobili sme ho ručne asi pred troma rokmi. Predtým si susedia zvykli vyniesť stoličky, sadnúť si ku vchodu alebo pod strom. Chýbala však zóna, kde by sme sa občas mohli stretnúť viacerí. Práve to vyriešil spoločný stôl. Umiestnili sme ho spolu s tehlovou dlažbou na miesto, ktoré bolo predtým pripomínalo viac „bahnisko“. Pri najdôležitejších stretnutiach komunity sa tu asi raz ročne stretneme možno dvadsiati. Rozprávame sa o všetkom možnom – o tom, čo sme už ako dvor zažili, aj o ďalšom smerovaní – no hlavne apoliticky (smiech).

A ako teda vyzeral dvor voľakedy?

Kedysi bol dvor popretkávaný šnúrami na vešanie bielizne. Značne znemožňovali všeobecný pohyb, výhľad, vytvárali bariéru. Po intenzívnejších debatách sme dosiahli dohodu a „trasovanie šnúr“ sme zracionalizovali. Vznikol tak priestor na vytvorenie bedmintonového ihriska. Mali sme aj šťastie v nešťastí – výstavbou neodsúhlasenej brány došlo k vytvoreniu zábrany pre vjazd vozidiel do dvora. To sa pre dvor a jeho rozvoj ukázalo ako veľké víťazstvo.

Kto sa na dvore stretáva najčastejšie?

Hoci tu žije možno aj tristo ľudí, dvor má asi 20 až 25 verných návštevníkov rôzneho veku – od najmenších detí po skupinku niekoľkých komunikatívnych, sčítaných, dušou a myslením otvorených dôchodcov. Občas sa aj medzi nimi nájde niekto negatívny, ale aj to dotvára miestny kolorit. Spoločenstvo tvoria asi všetky vekové kategórie od 0 až do 110 rokov.

Ako sa deti najradšej hrajú?

Všetko, čo teraz dvor deťom ponúka, je pomerne jednoduché, elementárne. Máme tu malú prenosnú šmykľavku či hojdačku, ktorú sme vyrobili zo starej kovovej konštrukcie. Veríme však v kreatívnosť, voľnosť a abstraktnosť detskej mysle. Bujné kríky, stromy, staré schodisko, betónové plochy, blatisté povrchy, to všetko tvorí výborné kulisy pre detské hry.

Kto sa o dvor stará?

Starostlivosťou o zeleň sú poverení vybraní vlastníci jednotlivých vchodov, ktorých činnosť je hradená drobnými príspevkami z fondu služieb. Ide najmä o pravidelné kosenie trávy a hrabanie lístia. Väčšie zásahy sú realizujú formou individuálnych alebo skupinových brigád. Tie organizujeme asi dva až trikrát  ročne. Napríklad o permakultúrnu kvetinovú záhradku sa stará suseda. Sused je zase vášnivým pestovateľom viniča. Z ničoho nič mu na dvore vyrástli tri viničné korene a zrazu plodili hrozno.

Kedysi tu teda boli latríny, neskôr parkovisko a dnes jeden piknikový stôl spája spoločenstvo. Ako si miesto predstavujete po rekonštrukcii?

Presnú podobu revitalizácie chceme konzultovať s odborníkmi z YIT. Predstavu, ideu a jednotlivé funkcie sme definovali so susedmi. Nemáme zámer dvor zmeniť na moderný priestor z katalógu záhradkárskych firiem. Radi by sme zachovali pôvodný charakter staromestského átria, preto náš koncept staviame na drobných zásahoch. Chceme zachovať zelené povrchy, doplniť vybraným častiam lúčny charakter, nahradiť betón zeleňou, zachovať lesný nádych prítomnosťou a doplnením stromov. Dvor by mal byť funkčne rozdelený na rôzne zóny – aktívnu, oddychovú, detskú, zónu pre dotyk s prírodou.

Ide skôr o menšie zásahy, než veľké zmeny?

Átrium má tvar päťuholníka. Vznikne tu funkčný okruh so spevnenou plochou. Bude na ňom možné behať, korčuľovať. Keď zaprší a trávnik sa zmení na „blatistú zónu“, môžu sa na ňom hrať deti. Starším ľuďom poslúži na prechádzky. Zároveň je takýto povrch výrazne menej hlučný pri kontakte ako aktuálne veľkometrážne betónové plochy. Pri návrhu dbáme aj na akustickú pohodu vnútrobloku. Plánujeme upraviť bedmintonové ihrisko v zmysle podľa medzinárodných štandardov dvorného bedmintonu. Na železné konštrukcie pôvodné určené na prášenie kobercov doplníme workoutové prvky a postavíme lezeckú stenu.

Čo by ste na dvore radi videli okrem športových aktivít?

Chceme obnoviť dopyt po pestovaní vlastných plodín. Na tento účel vybudujeme niekoľko blokov využiteľných ako mikrozáhradky, ktoré si budú môcť susedia prevziať do užívania. Obnovíme zeleň, trávnik, vytvoríme plochy s lúčnym charakterom, vysadíme nové stromy, ktoré postupne nahradia staršie odumierajúce ovocné stromiská, ktorých nedožité plody z dôvodu hustej zásadby značne poškodzujú zelené plochy. Vytvoríme dažďové záhony určené na vsakovanie zrážok aj kvetinové záhony.

Trávnik v lete vysychá, pretože zem pod ním tvorí stavebná suť, prekrytá veľmi plytkou vrstvou pôdy. Tá si vyžaduje rekultiváciu. Chceme mať akumulačné nádoby na zachytávanie dažďovej vody, ktorá by inak skončila v kanalizácii. Tú plánujme používať na zavlažovanie, čím budeme aj environmentálne zodpovednejší.

Máte už jasne stanovenú výslednú podobu alebo sa projekt ešte bude meniť?

Celkový koncept spolu ešte dotvárame. Možno sa na dvore ocitne spoločný mobilný gril, strieška na ochranu pred dažďom, na strom osadíme domček, okolo dospelých čerešní postavíme konštrukcie na zber ovocia. Pribudne nevýrazné detské ihrisko, teda malá lanová dráha, možno šmykľavka, obnovíme hojdačky. Radi by sme podporili aj druhotné využívanie vecí. Preto na dvor umiestnime spoločenskú knižnicu a box na zber nepotrebných vecí.

Ako ste celý koncept revitalizácie dvora vymýšľali?

Jedna z členiek našej dvornej komunity, Maťa, za nami prišla s tým, že našla grantovú výzvu „Nech žije náš dvor“. Najskôr sme váhali, či sa do nej zapojiť, no nakoniec sme išli do toho. Stretli sme sa a po dlhších debatách sme zadefinovali funkcie, ktoré na dvore chýbajú. Asi tridsať nápadov sme metódou „toto je šialenosť, za toto nás susedia zjedia“ zredukovali na pätnásť. Na internete sme hľadali obrázky, našli sme ich asi päť, s pomocou ktorých sme vypracovali koncepčný návrh. Zistili sme, že používať program Skicár nie je až tak zložité, a tak vznikli prvé pôdorysy s vizážou átria (smiech).

 V čom vidíte potenciál dvorov pri rozvoji miest?

Dvor vytvára priestor, ktorý dokáže ľudí vytiahnuť z bytov von a  do nového, pestrého spoločenstva s rôznorodými názormi. Pre deti aj starších ľudí je to bezpečný priestor v zelenom prostredí. Samozrejme, časť ľudí uprednostnila bývanie v byte pred domom z  rôznych príčin. Radi by však mali malý osobný zelený priestor, o ktorý sa môžu nepravidelne podľa nálady starať bez toho, aby niesli celú zodpovednosť za prežitie rastlín. Na dvore môžu mať kvetinový záhon, malú záhradku, ale aj bujný vinič, a to všetko bez zodpovednosti, ukrutnej starostlivosti a dokonca za odmenu – za to, že sa im ostatní poďakujú.

Čo by ste ako člen spoločenstva z víťazného dvora poradili iným komunitám, ktoré by chceli zveľadiť svoj dvor?

Úprimne, neviem, kde by som začal. Veľké kroky si vyžadujú finančné zdroje. My sme ale začali malými – úpravou bujných drevín, zarastených chodníkov. Efekt drobnej zmeny v zanedbanom priestore má veľmi pozitívne účinky. Pridá sa ďalší jednotlivec. V rozbiehajúcej sa komunite je dôležité ukázať novým členom konkrétne dovŕšené zmeny a vysvetliť, ako sme ich zrealizovali. Taktiež treba byť dobrý „lovcom“ jednotlivcov, ktorí si ešte neuvedomujú vlastný potenciál pre spoločenstvo. Takto môže postupne vzniknúť skupina troch a viac aktívnych ľudí. Povedal by som, že dvadsaťpäť je príliš veľa, ak takáto skupina nie je poriadne koordinovaná. Naše átrium má výhodu aj v tom, že ho lemujú budovy, ktoré ho fyzicky oddelili od okolitých ulíc, a tak pracujete s  menšou skupinou na kvázi súkromnej pôde.

A potom? Ako zabezpečiť, aby sa takáto komunita nerozpadla po prvej brigáde?

Spoločenstvo je dobré udržiavať pokope občasnými stretnutiami, napríklad aj s drobným občerstvením. Krokom dva je presvedčiť ľudí, aká môže byť zmena jednoduchá. Je jasné, že niektoré veci sú zložité, ale vybudovanie lezeckej steny vo videu na YouTube trvá tri minúty. Tak sa dá, hoci len imaginárne, všetkým v spoločenstve vysvetliť, že lezeckú stenu tu môžeme mať za tri hodiny plus jedna cestu do predajne s príslušenstvom a náradím. Takto u nás jedna trojhodinová brigáda trvala dva dni (smiech). Ale na tom nakoniec nezáleží. Cesta je cieľ. Z dvojdňovej brigády vzniklo ďalších šesť diskusií o tom, aká to bola fuška a ako sme to dokázali. A tak vznikli nové ciele. Samozrejme, na začiatku každého ďalšieho projektu som väčšine tvrdil, že je to ako varenie párkov, že to ide aj nohou. Myslíte, že keď vás v škole pani profesorka fyziky učí o elektrickom prúde, že denne doma upravuje zapojenie rozvádzača? Nie, ale to neznamená, že by to nedokázala.