Na koberčeku u advokáta Andreja Leontieva: Voľakedy sme si mysleli, že reprezentatívne kancelárie potrebujeme kvôli našim klientom. Dnes sú pre nás dôležitejší zamestnanci.

Čo majú okolo seba, keď robia veľké rozhodnutia? Sedia pri tom v koženom kresle a hľadia na portrét veľkého maliara alebo sa radia s kolegami za okrúhlym stolom? Prečo je ich kancelária veľká? Prečo je ich kancelária malá? A aký vplyv má miesto, kde pracujú, na ich prácu? Štartujeme seriál rozhovorov s lídrami z konzultačného, kreatívneho a IT biznisu a s osobnosťami z mimovládnych organizácií o tom, čo pre nich znamená ich kancelária a ako v nej žijú svoju prácu, niekedy aj život.

Aj mladí právnici sa chcú podľa neho v práci cítiť ako v hipsterskej kaviarni. Keď ju budú mať v kancelárii, nebudú chodiť za príjemným prostredím niekam mimo. O tom, ako sa aj konzervatívna právnická profesia prispôsobuje dizajnu startupov, sme sa rozprávali s Andrejom Leontievom z advokátskej kancelárie Taylor Wessing priamo v sídle kancelárie na Panenskej ulici v Bratislave. Na ploche 500 metrov štvorcových tu pracuje 40 advokátov, koncipientov a ich pomocníkov.

Spomínate si ešte na svoju prvú kanceláriu?

Ja som začal ako študent právnickej fakulty v inej advokátskej kancelárii. Študenti, aj tí u nás, to majú všade v podstate rovnaké. Malý stolík v knižnici alebo pri nejakom koncipientovi. Nebola to skutočne moja kancelária, skôr miesto, kde ste si na chvíľu zložili veci medzi „vybavovačkami“.

Rozmýšľali ste už vtedy o tom, že raz možno budete sedieť vo vlastnej firme?

Nikdy som netúžil mať kanceláriu, ktorá bude statusovým symbolom alebo hermeticky uzavretým súkromným priestorom. Vždy som kanceláriu vnímal ako miesto, kde dochádza k interakcii. Miesto, kde sa môžem fyzicky s niekým stretnúť a baviť sa o pracovných veciach. Priznám sa, že som nikdy nebol ten typ zamestnanca ani právnika, ktorý by riešil veci na káve v kaviarni. Pracovné témy u mňa patria do kancelárie a súkromné do kaviarne. Niečo iné je rozvoj biznisu, lebo ísť na večeru alebo sa s klientom v rámci udržiavania vzťahov stretnúť mimo kancelárie, je niečo iné, ako keď sa riešia právne problémy.

A po akej kancelárii túžia mladí advokáti dnes?

Vidíme to pri našej práci so startupmi a inovatívnymi firmami. Ukazujú nám budúcnosť aj v našej profesii. Právnické remeslo vždy bolo tradičné a konzervatívne, ale dnešní mladí právnici, ktorých chcete ako zamestnancov, lebo sú špičkoví, majú úplne iné požiadavky, kde a ako chcú pracovať.

Aké konkrétne?

Tak napríklad komunitné zóny v advokátskej kancelárii nikdy neboli. Boli kancelárie, kde ste mali mať pokoj. Sedeli tam maximálne dvaja ľudia, ktorí sa navzájom nerušili, celý deň zavretí písali na počítači. Ale dnes je úspech v ekonomike postavený na tom, že musíte byť kreatívny, potrebujete podporovať kolaboratívne formy práce. Aj projekty sú dnes zložitejšie a vyžadujú si viac členov tímu. Už to nie je o jednom človeku zavretom v kancelárii, ale o dvoch – troch špecialistoch, ktorí sa musia zladiť, spoločne rozhodovať. Neznamená to, že advokácia sa presunie do open space-u, ale pribudnú rôzne zóny so špeciálnym určením. Diskutovať sa bude v kolaboratívnej zóne, nerušene písať sa bude v tichej zóne a telefonovať sa bude v interiérových telefónnych búdkach.

Medzi najpopulárnejšie benefity podľa prieskumu Profesie patrí napríklad práca z domu. Môžu aj advokáti využívať home office?

My sme si prešli érou, že žiadny home office, potom érou, že v podstate všetci budú robiť z domu, a teraz sa vraciame niekam medzi. Rob, odkiaľ chceš, ale aspoň raz denne sa s kolegami stretávajte, aby ste profesionálne a ľudsky mohli zdieľať veci medzi sebou. Aj toto sa teraz stáva v advokácii veľmi dôležitým. My ľudí necháme robiť aj z domu, aj z kaviarní, niektorí robia aj popri cestovaní. Ale práve preto potrebujeme v kancelárii centrálny priestor, kde sa budú stretávať. Ľudská interakcia medzi kolegami sa stáva o to dôležitejšou, čim viac práce sa presúva do digitálneho sveta.

Aby ten človek nebol odtrhnutý od firemnej kultúry…

Aj to je dôvod, ale je tu aj iný – oveľa prozaickejší. Niektoré veci si skrátka nevieme dostatočne zrozumiteľne a efektívne a emotívne vydiskutovať cez WhatsApp, cez telefón a už vôbec nie cez mail. Z toho sa dnes stal kanál, ktorý vás v podstate len zahlcuje, je príliš formálny, chýba mu ľudskosť, už sa vám nechce na každý e-mail odpovedať. Myslím si, že e-mail dnes musíme niečím nahradiť. V kancelárii napríklad riešime Slack a podobné virtuálne nástroje na neformálnu spoluprácu. Pred desiatimi rokmi bolo písanie si s klientom cez čet niečo nepredstaviteľné. Všetko sa riešilo cez e-mail, ktorý musel mať oslovenie, úvod, jadro, záver. Dnes sú fádne formálne e-mailové správy v bežnej operatíve zbytočné. Klient vám večer pošle správu cez WhatsApp: „Dobrý deň, ako to urobíme s tým bodom 6, s tou exkluzivitou…“ a nechce, aby ste mu v odpovedi nakopírovali celú zmluvu. On chce váš názor – ľudskou rečou, ale zato hneď.

Mať stôl pre každého zamestnanca ale pre firmu znamená kopec nákladov. Čo hovoríte na trend takzvaných „flex deskov“ – koncept, v ktorom nie je pracovný stôl vyhradený jednému zamestnancovi, ale každý si ráno vyberie stôl, ktorý je voľný?

Toto zatiaľ u nás nehrozí, aj kvôli tomu, že fungujeme v spomínaných tímoch a rozdelení do oddelení. Ale čo by sme určite chceli rozšíriť, je zóna interaktívnej komunikácie, prípadne ešte aj zóny, nazvem ich relaxačno-oddychové, kde sa ľudia môžu dostať z a do pracovného mentálneho nastavenia. Viem, že každá firma to má inak. Niekde sa robia tiché miestnosti, inde majú PlayStation a biliardový stôl. Akokoľvek, mal by to byť priestor na to, aby ľudia nemuseli odísť z kancelárie, keď chcú mentálne vypnúť od roboty. A čo my tiež potrebujeme, sú „telefónne búdky“, ktoré by sa dali použiť aj na „tichú prácu“. Niekto si zoberie notebook a povie, teraz fakt päť hodín potrebujem ticho a dopísať tú zmluvu, odíde z kancelárie, sadne si tam a môže robiť.

S výnimkou ľudí, ktorí majú kamarátov advokátov alebo s nimi prichádzajú pracovne do styku, si asi veľa ľudí vytvára predstavu o vašej práci len z toho, čo vidia v amerických seriáloch. Tam právnici neustále lietajú niekam za svedkami, za klientmi, na súdy. Zdá sa, akoby vôbec nemali čas vysedávať v kancelárii. Koľko času trávite vo svojom office vy?

V advokácii došlo v posledných pätnástich rokoch k obrovským zmenám. Moderná advokácia je konzultačný biznis, to znamená, že predávate vaše skúsenosti a know-how, ktorých hodnota sa vyjadruje cenou za hodinu vášho času. Konzultačná práca platená od počtu hodín je z pohľadu právnika aj klienta najspravodlivejší model. V tom je zároveň ukrytá odpoveď na vašu otázku – my trávime, s výnimkou stretnutí s klientom, ktoré sú len zriedkakedy u neho, 80 percent času v našej kancelárii. Máme oddelenie, ktoré sa venuje sporovej agende, to sú ľudia, ktorí chodia na súdy pojednávať. Tí majú trochu viac pohybu po Slovensku. My obchodní právnici sa dostaneme na služobnú cestu, iba keď ideme za klientom alebo protistranou na rokovanie. V poslednej dobe sa skôr stáva pravidlom, že klienti radšej prídu za nami, ako by platili za to, že za nimi budeme cestovať. Oveľa viac sa využívajú videokonferenčné hovory, aj my máme na to špeciálnu techniku. Na väčšinu hovorov ale úplne postačuje telefón.

Čo považujete za najdôležitejšie v tom, ako ste si zariadili kancelárie Taylor Wessing?

Existujú základné dispozičné pravidlá, ktoré by každá advokátska kancelária mala spĺňať. Tá prvá požiadavka je, že rozlišujeme klientsku a neklientsku zónu. Tie musia byť priestorovo oddelené. Takže keď prídete k nám do kancelárie, dostanete sa najskôr na recepciu, za ňou máme zasadačky, prípadne administratívne zázemie. Ďalej sú priestory, kam sa klient bežne nedostane z prozaického dôvodu, a to je dôvernosť dokumentov, ktoré sa u nás dennodenne používajú a nachádzajú sa na pracovných stoloch právnikov.

Podľa akého kľúča sedia ľudia v kanceláriách?

Aj v advokácii sa už rozšírila špecializácia. Máme tu štyridsať ľudí, ktorí sú zaradení vždy v nejakom tíme. Máme korporátny a transakčný tím, tím pre duševné vlastníctvo, pre nehnuteľnosti, pre záväzkové vzťahy, pre pracovné právo, sporový tím a tak ďalej. Väčšinou sa snažíme, aby v kancelárii sedel senior a junior, lebo si veľmi zakladáme na vzdelávaní mladších kolegov. Nemáme to tu tak statusovo rozdelené, že všetci partneri majú každý vlastnú kanceláriu. Historicky ja a môj partner Rado Pala máme vlastnú kanceláriu, ale ostatní partneri sedia so svojimi tímami. V našej advokátskej kancelárii bola vždy dôležitým miestom knižnica, lebo niekde sa snažíte sústrediť konvenčné know-how, a to bolo v minulosti výlučne v knihách. Okrem toho máme ešte veľkú strešnú terasu. V určitom čase prestalo byť hlavným cieľom našich priestorov urobiť dojem na klienta a dnes sa skôr sústredíme na to, ako vytvoriť príjemné prostredie pre zamestnancov.

Je pre vás dôležitá adresa, kde sídlite?

Aj to sa vyvíja. Áno, každý hovoril, že prestížna adresa by mala byť znakom prosperujúcej advokátskej kancelárie. Ja mám ale ten názor, že kancelária musí byť v prvom rade pohodlná pre zamestnancov a logisticky dobre dostupná pre klientov. Klient by mal mať možnosť parkovania, lebo keď už príde, tak väčšinou autom. Takisto je dôležitá infraštruktúra okolo – miesto, kam zájdete na obed, vybavíte si nákupy. Nám sa osvedčilo, ak má kancelária osobitú atmosféru a nesídli v nejakom klasickom biznis centre.

Bratislava teraz žije parkovacou politikou a dopravou. Nechcem sa baviť o autách, ale o alternatívnych spôsoboch prepravy. Čo bicykle? Viete si predstaviť chodiť do práce na dvoch kolesách?

Určite viem. Máme tu aj sprchy a zamestnanci chodia na bicykli aj u nás. Okrem toho je podľa mňa v Bratislave veľmi podceňovaná pešia doprava. Bývam pri Horskom parku a kanceláriu máme tu na Palisádach. Moja dcéra chodí do školy na Kozej ulici hneď vedľa. Všetko mám akoby v rámci jednej štvrte. Takýto prístup pomáha aj doprave. Jasné, že je veľa ľudí, ktorí nemajú možnosť výberu a musia bývať tam, kde jednoducho bývajú. Ale na to by mala byť uspôsobená mestská hromadná doprava a v úplnom centre postačuje pešia chôdza. Dnes podľa mňa nie je problém dostať sa hocikam v centre do pätnástich minút, či je zima alebo leto. A v budúcnosti vidím veľký potenciál v car sharingu a bike sharingu. Myslím, že v Bratislave je už viacero pilotných projektov, kde sú bicykle alebo kde budú elektro kolobežky súčasťou administratívnych komplexov.

Na chodbách máte veľa obrazov. Je to len dekorácia alebo záľuba?

Považujeme to za dôležité práve kvôli vytvoreniu pozitívnej pracovnej atmosféry. Rodičia môjho partnera Rada Palu sú umelci svetového významu. Rado bol teda k umeniu vedený ako k niečomu, čo kultivuje medziľudské vzťahy. Podporujeme tiež Slovenskú národnú galériu, Slovenské národné divadlo, robíme veľa ďalších vecí na podporu občianskej spoločnosti, neziskového sektora a kultúry ako takej. A teraz sa spýtajte, že čo má kultúra s advokáciou?

Čo má kultúra spoločné s advokáciou?

Kvalita života nie je len o kúpnej sile, ale aj o tom, že keď sa venujete niečomu, čo má kreatívnu alebo estetickú hodnotu, robí to z vás lepšieho človeka, ktorý je ťažšie manipulovateľný, keď sa bavíme napríklad o demokracii. Kultúra a otvorená spoločnosť spolu veľmi súvisia. Ako Taylor Wessing podporujeme v Londýne najväčšiu svetovú súťaž portrétovej fotografie. Robíme to už pätnásty rok a fotky, ktoré vidíte pri vstupe do našej kancelárie, sú vybraté spomedzi finalistov súťaže, také isté vidíte v londýnskej galérii.

Čo hovoríte na virtuálnu kolaboráciu? Dokázali by ste sa v budúcnosti stretávať navzájom alebo s klientmi tak, že budete sedieť doma s VR okuliarmi na hlave?

Máme ako klienta jeden startup, ktorý vie na objektívnych dátach konkrétneho prípadu s 95-percentnou pravdepodobnosťou určiť, či zvíťazíte alebo nie pred súdom v Británii. Viem si predstaviť, že umelá inteligencia s 95-percentnou pravdepodobnosťou poskytne najlepšiu právnu radu pre váš prípad. Ale čo si myslím, že v najbližšej dobe technológia nenahradí, je pochopenie a vcítenie sa do pocitov a pohnútok klienta, ktoré často motivujú konanie. Nedávno som čítal, že pred desiatimi rokmi medzi profesie najviac ohrozené automatizáciou považovali prácu barmana. Veď je to úplne zbytočné, aby tam ten človek celý večer postával a nalieval nápoje. Robot určite namieša kokteil oveľa lepšie. No ale ukázalo sa, že barman tam nie je ani tak kvôli kokteilom, ale preto, že ľudia sa s ním chcú porozprávať.