Architekt: Ešte sme si nezvykli na prestíž, ktorú sídlo v pamiatke prináša

Na Slovensku priemyselné pamiatky ešte len objavujeme, myslí si architekt Ivan Masár z architektonickej kancelárie Bouda Masár. Práve tento ateliér si spoločnosť YIT Slovakia vybrala na obnovu národnej kultúrnej pamiatky Pradiarne na bratislavských Nivách. V zahraničí je u developerov a ich klientov o pamiatky veľký záujem. Na Slovensku ešte donedávna historické budovy zväčša ustupovali novostavbám.

Aký je rozdiel medzi rekonštruovaním bežnej budovy a pamiatky?

Pri každej rekonštrukcii je dôležité pochopiť, v čom spočívajú hodnoty danej architektúry. To, spolu s plánom nového využitia ovplyvňuje rozhodovanie o rozsahu a charaktere zásahov. Špecifikom pamiatok je, že do procesu návrhu vstupujú ďalší partneri – pamiatkari, výskumníci, reštaurátori. Pre architekta to na jednej strane predstavuje určité obmedzenie, na druhej strane má možnosť spolupráce s tímom odborníkov a prístup k odborným podkladom.

Ako sa pristupuje k rekonštrukciám kultúrnych pamiatok, respektíve historických budov na Slovensku?

Dalo by sa povedať, že obdobne, ale je pravda, že na Slovensku vládne konzervatívnejší prístup k pamiatkam. Je to pravdepodobne reakcia na množstvo v minulosti nenávratne zlikvidovaných budov. Na rozdiel od iných krajín sme na Slovensku až veľmi neskoro objavili potenciál industriálnej architektúry. Žiaľ, deje sa to už v čase, keď niektoré jej najlepšie ukážky skončili na skládkach stavebného odpadu.

Aký je postup keď sa ide pamiatka rekonštruovať? Aké sú nevyhnutné kroky, ktoré sa musia urobiť bez ohľadu na to, o akú pamiatku ide?

Prvým krokom je spracovanie zámeru obnovy pamiatky. V ňom majiteľ vyjadrí záujem o rekonštrukciu, načrtne plány na budúce využitie objektu, prípadne predstaví hlavné stavebné zásahy. Zámer schvaľuje Krajský pamiatkový úrad (KPÚ), ktorý súčasne stanoví podmienky. Väčšinou predpíše odborné výskumy a posúdi budúce využitie, ktoré majiteľ navrhuje.

Ďalšou etapou je spracovanie výskumov – väčšinou archívneho a sondážneho. Ten zisťuje historický vývoj pamiatky a navrhuje postup jej obnovy. Výskumy opäť schvaľuje pamiatkový úrad. Nasleduje spracovanie architektonických návrhov projektovej dokumentácie. KPÚ posudzuje každý stupeň projektovej dokumentácie a vydáva k nemu záväzné stanovisko. Pamiatkari na celú obnovu dohliadajú až po kolaudáciu.

Pamiatkari majú v spoločnosti povesť, že „nič nechcú dovoliť“, ako sa s nimi spolupracuje?

Nám sa s pamiatkarmi spolupracuje dobre, ale mal by som asi povedať, že sme mali šťastie. V prvom rade si treba uvedomiť , že úlohou pamiatkarov je chrániť pamiatky. Z popisu práce im vyplýva, že nesmú dovoliť čokoľvek. Pri povrchnom pohľade môže vzniknúť dojem, že nechcú povoliť nič. Pri obnove pamiatok je ale dôležitá interakcia medzi pamiatkarmi, architektmi a investormi. Ak sa podarí dosiahnuť v tomto vzťahu vzájomné pochopenie a dôveru, je to prvý krok k úspechu.

Prečo sa viac developerov nepúšťa do podobných projektov?

Túto otázku si kladieme aj my. Väčšinou počúvame, že je to finančne náročné, rizikové, príliš komplikované. Ale je zaujímavé, že inde vo svete to funguje. Podobné projekty za hranicami vyhľadávajú developeri aj ich klienti. U nás v tom asi trochu zaostávame. Developeri aj klienti sú nastavení na štandardné postupy. Uvažuje sa v metroch štvorcových, počtoch parkovacích miest, nákladoch za nájomné, prípadne ešte o posilnení prestíže niektorým z ekologických certifikátov. Na hodnoty a prestíž, ktoré napríklad firme prináša sídlo v obnovenej pamiatke, sme si u nás ešte nezvykli. Snáď sa to rýchlo zmení.

V minulosti na Slovensku staré budovy často ustupovali novostavbám. Mení sa tento trend?

Áno. Súčasnú situáciu nemôžeme porovnávať s obdobím, keď mizli celé historické štvrte. Napriek tomu máme stále stav, keď nám z rôznych dôvodov miznú hodnotné historické architektúry. Niektoré sa nestihli dostať do režimu pamiatkovej ochrany, niektoré schátrali pre nedostatok financií a vôle.

Ivan Masár predstavuje minulú a budúcu podobu Pradiarne pri oficiálnom zahájení rekonštrukcie pamiatky

Aký je príklad dobre a zle zrekonštruovanej pamiatky na Slovensku?

To je ťažká otázka. Inú odpoveď by ste na ňu dostali od pamiatkarov, inú od architektov a možno inú od bežného laika. Dovoľte, aby som sa jej vyhol tým, že zadefinujem, aké parametre by mala mať dobrá obnova pamiatky. Nová funkcia budovy by mala zodpovedať jej priestorovým danostiam. Dôležité je profesionálne zvládnuť obnovu historických prvkov a doplniť ich súčasnými tak, aby si nekonkurovali, ale vhodne sa dopĺňali. Za zlé považujem tie realizácie, pri ktorých vznikne nepravdivý romantický obraz o pamiatke. Výsledkom je často akási karikatúra historickej architektúry.

Môžete slovenský prístup k rekonštruovaniu pamiatok porovnať so zahraničím?

Nemyslím si, že by tu boli markantné rozdiely. Na zahraničných príkladoch často vidieť, že architekt mal voľnejšie ruky, či už zo strany investora, alebo pamiatkarov. Na druhej strane sa častejšie používa metodika obnovy zaniknutej pamiatky na základe autentických archívnych a iných podkladov.

Pri španielskom meste Cádiz možno trochu netradične rekonštruovali zámok Matrera, ktorý je z 9. storočia. Ako hodnotíte tento druh rekonštrukcie?

Je to jeden z možných spôsobov. Ide o snahu prísne rozlíšiť fyzicky zachovanú historickú substanciu od novo doplnených častí, aj keď ide o rekonštrukciu pôvodnej hmoty. Táto metodika bola u nás „posvätná“ v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch.

Zdroj: ArchDaily 

S YIT spolupracujete na obnove Pradiarne. Aké špecifiká má interiér priemyselnej budovy?

Snažili sme sa zachovať jedinečné priestorové hodnoty pôvodných výrobných hál s charakteristickým pravidelným rastrom liatinových stĺpov a klenbových polí. Preto čo najviac používame transparentné deliace konštrukcie. Výrazným prvkom v interiéri je pozdĺžna vložená plošina.

Je vôbec prístup k pamiatke ako Pradiareň zásadne iný než pri iných objektoch, ktoré ste rekonštruovali?

Je to naša skoro prvá konverzia priemyselného objektu. Skoro preto, že prakticky paralelne robíme na rekonštrukcii kvasiarne bývalého pivovaru Stein v Bratislave. V porovnaní so slohovými budovami poznávame nové konštrukcie, nové materiály, nové priestorové dimenzie. Na samotnej práci sa však prakticky nič nemení.

V akom stave je budova? Dá sa s ňou pracovať?

Z nášho pohľadu je budova v relatívne dobrom stave. Úmyselne hovorím „z nášho pohľadu“, stretli sme sa už s horšími situáciami. V každom prípade sa s ňou pracovať dá. Ale to sa dá prakticky s každou pamiatkou, dokonca aj s tou, ktorá už fyzicky neexistuje.

O akej otázke ste s pamiatkarmi diskutovali najviac?

Diskutovali sme najmä o fasádach a vložených plošinách v Pradiarni a o celkovom prístupe k obnove Silocentrály.

Moderné firmy zväčša sídlia v zelených budovách. Ako na tom bude Pradiareň z ekologického hľadiska?

V priebehu spracovania projektov sa paralelne posudzovala možnosť získať certifikát BREEAM. Cieľom investora je po ukončení rekonštrukcie získať tento certifikát.

Potrebujú ľudia kancelárie v dobe, keď čoraz viac ľudí pracuje na home office?

Myslím si, že potrebujú. V dobe tímovej práce je osobný kontakt stále najlepším spôsobom komunikácie. Netreba zabúdať aj na určitú psychohygienu. Všetci, čo pracujú výlučne doma, by vám potvrdili, že to nie je úplne jednoduché. Ľudia a spôsoby komunikácie sa však s novými technológiami rýchlo menia, takže možno sa aj toto v budúcnosti zmení.

Aká je teda podľa vás kancelária 21. storočia?

Oslobodená od množstva papierov, oslobodená od pevnej väzby na konkrétne pracovné miesto, rozmanitá.

Nie sú open spaces prežitok?

Nemyslím. Iste, je možné sledovať určitú nostalgiu za uzatvorenými kanceláriami. Pre niektoré činnosti sú jediným možným riešením. Existujú však činnosti, kde sú veľkopriestorové kancelárie vhodnejšie. V spojení s modernými technológiami umožňujú rozmanitejší pohyb ľudí v priestore, vytváranie rôznych druhov účelových pracovísk a tým aj pestrejší pracovný deň.